História obce Kurov

V stredoveku obec pozostávala z troch častí: Kurov, Venecia a Dujava.

Prvá zmienka o Kurove je už z roku 1324!

Ďalšia zmienka o Kurove je v latinskej listine z roku 1332, v ktorej sa uvádza, že v Kurovskom kostole bol v tomto roku farárom Jeroným („Jermus sacerdos Curo“) a ten odovzdával desiatok zo svojich farských príjmov pápežskej stolici. Na základe toho údaja je možne predpokladať, že obec, ktorá v roku 1332 mala kostol s farárom, existovala už pred týmto dátom, každopádne dvanástom, možno aj jedenástom storočí. Obec patrila Šarišskému panstvu. Jej pôvodnými obyvateľmi boli katolíci, pravdepodobne Slováci, i keď niektorí bádatelia pripúšťajú, že mohli byt aj Poliakmi.

Ďalšiu správu o Kurove, už ako kráľovskej dedine nachádzame v roku 1338. V tomto roku kráľ Karol Róbert daroval opustený kráľovský les „Malcov“ zo 100 usadlosťami a susediaci s kráľovskou dedinou Kurov („nostre Curo“) šľachticovi Bartolomejovi, synovi Pangráca z Polianoviec na Spiši. Koncom pätnásteho storočia získali Kurov Cudarovci a pričlenili ho k panstvu Makovica, ktoré získali v roku 1364. Táto dedina platila v roku 1427 daň od 30 port (orekov). Keď uvážime, že na každej porte žili dve – štyri rodiny, bola to na svoju dobu pomerne veľká obec.

V roku 1490 mal Kurov až 65 sedliackych usadlostí. Bola to piata najpočetnejšia v zborovskom a kurimskom obvode Makovického panstva. Rozlohou poľnohospodárskej pôdy (180 jutár, t.j. približne 77,5 ha) bola obec na tretom mieste a rozlohou lesa (180 jutár), dokonca na druhom mieste v tomto obvode. V roku 1490 mal už Kurov rímsko-katolícky murovaný kostol s drevenou vežou. Po páde poľských vojsk na územie východného Slovenska sa v rokoch 1490 – 92 Kurov takmer vyľudnil. Poľské vojsko Jána Albrechta (Olbrachta) obliehajúce Bardejov, spustošilo dedinu Kurov tak, že zo 65 sedliackych usadlostí zostalo v roku 1492 iba 8, pričom z týchto ôsmich boli obývané iba štyri. Z tejto obrovskej pohromy sa Kurov ťažko spamätával. V roku 1548 platil daň iba od jednej porty, v roku 1567 od 4-8 domácností, v roku 1588 od troch. V tom istom roku sa v štatistikách Kurova uvádza 3-6 železiarskych domácností, t.j. príslušníkov najchudobnejšej vrstvy poddaného roľníckeho obyvateľstva. Títo poddaní buď nemali polnost, alebo mali pozemok s výmerou nižšou ako 1/8 urbárskej usadlosti a neplatili daň.

Koncom 16. storočia sa počet obyvateľov Kurova značne zvýšil a to vďaka tzv. vlašskej kolonizácii, počas ktorej prišli do obce obyvatelia rusínskej národnosti a pravoslávneho vierovyznania, i keď si dedina naďalej zachovala pôvodne šoltýšske právo.

V roku 1600 už bolo v Kurove 24 sedliackych usadlostí. V urbári hradného panstva Makovica z roku 1618 Kurov (Kurowa) sa uvádza medzi slovenskými obcami.

V roku 1618 žilo v Kurove na 12 poľnohospodárskych usadlostiach 38 poddanských domácností. Okrem nich tu bolo 9 želiarskych domácností. Celkove je v tomto roku evidovaných 52 domácností, čo svedčí o tom, že to bola pomerne veľká dedina, počtom prevyšujúca takmer všetky okolité dediny. Pánska pôda patrila vtedy grófovi Rákoczimu, ktorý ju získal v r. 1601 spolu s celým Makovickým panstvom. Ani jedna poľnohospodárska usadlosť v tom čase už nebola celá. Bola rozdelená na polovice a štvrtiny. Na jednej poddanskej usadlosti žilo dokonca 7 domácností. 35 poddanských rodín vlastnilo voly (2-6) a 13 rodín okrem volov aj 1-2 kone. Množstvo ťažného dobytka prezrádza, že sa obyvatelia okrem poľnohospodárstva pravdepodobne zaoberali aj povozníctvom (furmankou), zvážali drevo do Bardejova a iných miest, prevážali tovar z Bardejova do Poľska a pod. V Kurovskom chotári sa okrem bukového nachádzal aj neveľký tisový les. Panská pôda patrila Gaboltovskému majeru, ktorého správa sa nachádzala na mieste terajšieho Obvodného oddelenia pohraničnej stráže („Pri Majeri“) v Kurove. Ako sa zdôrazňuje v urbári, pôda bola málo úrodná a vyžadovala si hnojenie. Siali sa na nej prevažne ovos a jačmeň, v menšom množstve pestovali aj chmeľ.

Nielen poľnohospodárstvo ale aj šoltýšstvo bolo rozdelené na dve časti. Šoltýsmi v tej dobe boli Janca a Lukác. V uvedenom období nastal mimoriadne silný pohyb obyvateľstva. Nasvedčuje tomu okrem iného aj tá skutočnosť, že z pôvodných priezvisk sa dodnes v obci zachovalo iba jedno – Hošc. Pre ilustráciu uvádzame menoslov obyvateľov Kurova v roku 1618 (v súčasnej transkripcii): Antkov Krištof, Blaško Cecília, Cerep Petro, Dmitrišin Vanco, Dutko Vasil, Falat Ivan, Galajda Fedor a iné. Z uvedeného zoznamu vplýva, že prevládajú rusínske mená.

V 18. storočí patrili pánske majetky Kurova uhorskému šľachticovi Ferdinandovi Cobertovi Aspremontovi, pôvodom z Lotrinska, ktorý sa oženil s Júliou, sestrou Františka II. Rákocziho a získal venom Makovické panstvo a s ním aj Kurov šľachtický rod Desséffyovcov.

V roku 1787 mal Kurov už 81 domov a 519 obyvateľov, v roku 1827 mal 92 domov a 704 obyvateľov. V roku 1828 celá obec vrátane oboch kostolov vyhorela.

Treba pripomenúť, že už v 17. storočí mal Kurov dva kostoly: rímsko-katolícky, ktorý bol murovaný a dodnes sa z neho zachovala socha Panny Márie z poslednej tretiny 12. storočia, druhý kostol – pravoslávny (neskôr grécko-katolícky, bol z dreva, z ktorého sa zachovala ikona veľkňaza Árona, Mojžišovho brata, datovaná z roku 1654. Bola umiestnená na diakonských (bočných) dverách ikonostasu. V súčasnosti je majetkom Šarišského múzea v Bardejove a je exponovaná na stálej výstave Ikony v Bardejovských Kúpeľoch.

Po užhorodskej únii v roku 1646 aj pravoslávni obyvatelia Kurova prešli na grécko-katolícke náboženstvo. Parochia bola od roku 1771 súčasťou Mukacevského biskupstva, po založení Prešovskej diecézy v roku 1816 prešla pod jej právomoc. Podľa úradného lexikónu z roku 1773 sa v Kurove rozprávalo zmiešanou slovenskou a rusínskou rečou (“ Lingua Slavo-Ruthenica“). Asi v roku 1780, keď bol v Kurove grécko- katolíckym farárom Lazar Kozakovic, obyvatelia postavili na miesto dreveného kostolíka kamenný kostol. Aj ten bol zasvätený evanjelistovi Lukášovi. Farár Kozakovic zomrel v roku 1812 a podľa miestnej kroniky bol pochovaný priamo v kostole. Po ňom prevzal farnosť Petro Rojkovic, ktorý pôsobil v Kurove 15 rokov (1812-1827).

Podľa miestnej kroniky v roku 1796 vznikla nad Kurovom prietrž mračien, ktorá spôsobila obrovskú povodeň. Potok Kurovec vystúpil z brehov a zalial celú dedinu. Počas tejto povodne, ktorá trvala dva dni, zahynulo veľa dobytka a aj niekoľko ľudí. Celá úroda bola zničená. Povodeň vyvolala veľký hlad. Mnohí obyvatelia opustili svoje obydlia a utekali na uhorskú „Dolnú zem“. („na Madary“).

Určitý obraz o Kurove v 19. storočí môžeme získať z matriky narodených, sobášených a zomrelých, ktorá bola vedená od roku 1827 rusínsky, potom latinsky, maďarsky a slovensky. Z matriky zosnulých sa dozvedáme o častých epidémiách. Jedna z najväčších postihla Kurov v roku 1831. Ako prvý, zomrel na choleru 46- ročný Petro Mušinka. Následne do konca roka podľa tejto epidémii 66 ľudí, medzi nimi aj farárova matka Mária Gerberyová. Ďalšie epidémie cholery sú v kurovskej matrike zaznamenané v rokoch 1832, 1849, 1850, 1852, 1866. Počas epidémie ľudia nestačili kopať hroby. Hovorí sa, že istá Mamroška, keď jej zomrel manžel, sama vykopala hrob. Hlinu škrabala so škrabkou na cesto a von ju vyhadzovala korýtkom. Keď prácu dokončila, zomrela priamo v hrobe. Pochovali ju v ňom spolu s manželom. V snahe brániť sa pred cholerou, ľudia utekali do hôr. Pri „Cerkovnom jarku“ v „Krivici“ si dokonca postavili kaplnku so zvonom. Ďalšia skupina žila na „Ostrom hrobe“. Tam všetci zomreli a pochovali ich priamo na mieste, ktoré dodnes nesie názov „Cmiterik“. Obyvatelia sa pred epidémiou bránili aj magickými úkonmi. Podľa jednej z miestnych legiend „choleru“ zosobňovali neviditeľné personifikované bytosti, nazývané „dušaky“ (od slova dusity – dusiť), zrodené z duší v živote ukrivdených nebožtíkov. Po zotmení vraj chodili po ulici, vyvolávali mená a kto sa im ozval, bol ich – zadusili ho. Jedným z magických úkonov, ktorým sa ľudia bránili, bol takýto. Z každého obyvateľa zobrali kus nechta, prameň vlasov a látku z odevu, zviazali to do spoločného vreca a pochovali do hrobu z najbližšou obetou moru. Hrob sa zapečatil kameňom. Na pamiatku, z vďaky za skončenie morovej epidémie, obyvatelia v roku 1832 postavili kaplnku, ktorá dodnes stojí oproti tunajšej fare. Ďalšia kaplnka, na ceste vedúcej do Halíca („in via verus Galician“), t.j. na poli, pochádza z roku 1827. Obidve kaplnky boli postavené za farára Michala Podhájeckého, pôsobiaceho v obci od roku 1827 do roku 1850. Rímskokatolícke obyvateľstvo prebudovalo svoj kostol v klasickom štýle v roku 1841, avšak zariadenie bolo don inštalované zo staršieho kostola. Epidémii moru podľahol pravdepodobne aj farár Michal Podhájecký, ktorý zaopatroval chorých posledným pomazaním a pochovával ich. Michal Podhájecký spolu s malcovským farárom M. Janickým aktívne bojovali za národné práva rakúsko-uhorských Rusínov. Ako je známe, M. Janický bol členom delegácie uhorských Rusínov, ktorá 19. novembra 1849 vo Viedni osobne odovzdala cisárovi Františkovi Jezefovi, memorandum o požiadavkách Rusínov. Po smrti Michala Podhájeckého nastúpil na gréckokatolícku faru v Kurove Augustín Petrik. V roku 1851 prišiel za farára do Kurova Konštantín Dobrjanský, starší brat najvýznamnejšieho politického činiteľa podkarpatských Rusínov, obdobia národného obrodenia Alexandara Dobrjanského (1817 – 1901). Dobrjanský sa pričinil aj o to, že Kurovčania po zrušení roboty z roku 1849 odkúpili časť panského majetku. V tomto období boli zavedené zmeny aj v osevných postupoch. Tradičný trojpoľný osevný systém bol zamenený za päťpoľný, t.j. jednotlivé poľnohospodárske kultúry sa na poliach pravidelne striedavali v päťročných intervaloch. Boli zavedené aj nové druhy obilia (žito, pšenica), zemiaky („amerikanky“ – biele) a krmovín („bolhaj“ – žltá ďatelina). Nemalú zásluhu na týchto zmenách mal osvietenský farár, vedec a spisovateľ Emilian Kubek zo susednej obce Snakov, ktorý sa neskôr presťahoval do USA.

Prvým kurovským učiteľom („dakom“), meno ktorého sa zachovalo v historických dokumentoch, bol Salamon Savko. Pôsobil v Kurove do roku 1794. Jeho hlavnou úlohou bolo kantorovanie v kostole a učenie detí základným cirkevným modlitbám. Mal však jednu neresť – obľuboval alkohol, a z toho dôvodu zanedbával svoje povinnosti. Miestny farár lazar Kozakovic 26. júna 1794 naňho napísal sťažnosť samotnému biskupovi Bradácovi do Mukaceva. Táto sťažnosť, písaná cirkevno – slovansky s prímesou kurovského nárečia sa dodnes zachovala v Štátnom archíve v Prešove a je to najstaršia písomná správa priamo z Kurova. V miestnej kronike sa ako prvý učiteľ spomína istý Vojtaško. Po jeho smrti školu prevzal Futko. Pravdepodobne, počas pôsobenia Dobrjanského, obec postavila poniže kostola drevenú školu. Jediným zariadením bol Stôl a stolička pre učiteľa. Žiaci navštevovali školu iba v zimných mesiacoch (v lete pásli dobytok a husi), sedeli na hlinenej podlahe, knihy a zošity a nemali. Mechanicky opakovali za učiteľom predpísané modlitby, abecedu a pocty. Do sedemdesiatych rokov 19. storočia cirkevnoslovansky a rusínsky, neskôr maďarsky. Po Futkovej smrti bol miestnym učiteľom Simko, ktorý pôsobil v obci 25 rokov. Dal postaviť novú drevenú školu s jednoduchým zariadením – lavicami. Žiaľ, kronika roky pôsobenia týchto učiteľov.

V roku 1887 vznikol v obci veľký požiar, ktorý založili poľskí kupci, prechádzajúci cez Kurov na jarmok do Bardejova. Vyhorela takmer celá dedina s výnimkou časti zvanej Venecia a niekoľko chalúp na nižnom a vyšnom konci. Požiar spôsobil obyvateľstvu nesmierne utrpenie. Ľudia žili o hlade, živili sa lobodou, od ktorej opúchali a s veľkými žalúdočnými bolesťami zomierali. K dovŕšeniu nešťastia sa pripojila neúroda, ktorá postihla celý kraj. Bola spôsobená suchom a veľkým množstvom hmyzu („ôsarance“), takže pohorelci sa často vracali z okolitých dedín s prázdnymi rukami.

V roku 1880 sa začalo masové vysťahovalectvo Kurovčanov do USA. Do 1. svetovej vojny sa z Kurova vysťahovalo viac ako 100 ľudí, takmer z každej rodiny bol niekto v zámorí. Značná časť z nich opustila dedinu ilegálne – „na rediju“, a to tak, že v neveľkých skupinách tajne prekročili hranice do Poľska. Tam sa spojili s agentom, ktorý im zariadil cestu vlakom do prístavu a loďou do Ameriky. Niektorí ľudia sa stali obetami podvodníkov, ktorí od nich vymámili peniaze za výhodné „šifkarty“ (lodné lístky) a potom bez stopy zmizli. V USA Kurovčania väčšinou pracovali v kamennouhoľných a železorudných baniach štátov Pensylvánia a Cleveland. Pomerne dobre zarábali, preto keď sa vrátili domov si za zarobené peniaze kúpili role, postavili domy a zveľaďovali svoje hospodárstva. Mnohí sa vracali do USA aj niekoľkokrát. Vysťahovalectvo značne zlepšilo ekonomické postavenie obyvateľstva. Domy „amerikanov“ sa už na prvý pohľad líšili od ostatných domov. Boli murované s veľkými oknami, niekedy aj škridlicovou strechou.

Podstatná časť kurovského chotára aj po zrušení poddanstva (1848-49) patrila grófovi Erdödymu, ktorý v roku 1895 ponúkol svoj majetok na odkúpenie roľníkom. Obecné zhromaždenie pod vedením richtára Molcana ponuku prijalo, a tak značná časť peňazí zarobených v USA išla na odkúpenie pánskych majetkov. V roku 1899 bol za starostu zvolený Peter Host. Aj v tomto roku bola veľká neúroda. V kronike sa uvádza, že štyria ľudia vykopali za jeden deň toľko zemiakov, že ich aj slabšia žena odniesla na chrbte domov. Obilia sa neurodilo ani toľko, koľko sa zasialo. Nesmierne sucho spôsobilo aj časté požiare. V roku 1899 ich bolo v Kurove päť. Nasledujúci rok 1900 bol zasa príliš daždivý. Pršalo 50 dní, v dôsledku čoho úroda vymokla. Veľké škody spôsobila aj povodeň.

V rokoch 1897 – 1899 bol farárom v Kurove Augustín Janovic a po ňom Eliáš Petricko (1900- 1917). Značne sa pričinil o to, že v roku 1903 bola namiesto starej drevenej školy postavená nová murovaná, v ktorej v súčasnosti je umiestnená materská škola.

Veľmi negatívne zasiahla do života obce 1. svetová vojna. Všetci muži vo veku od 18-50 rokov boli mobilizovaní do rakúsko-uhorskej armády. Asi osemnásť mužov sa z vojny nevrátilo. Na uctenie pamiatky 1. svetovej vojny na starom cintoríne v Kurove, bol postavený kamenný kríž, na ktorom ešte aj dnes je možné prečítať nápis v Cyrilike: „Amin hlaholu tebi. Dnes budeš so mnoju v raju.“ Pod touto citáciou z biblie je text v maďarskej transkripcii: „Na pamjat 1914-1917 vojnö. Obövatelyi Kurovszki.“

Jednotky postupujúcej Tretej rakúsko-uhorskej armády pod vedením generála Borisevica zabavovali v obci dobytok, obilie a takmer všetky kone. Po ústupe rakúsko-uhorskej armády (kozáci), pod vedením generála Brjusilova sa dostávali oslobodzujúci vojaci. Obyvateľstvo konečne vítalo osloboditeľov. Na začiatku vojny boli na vojnové účely zobrané aj dva veľké zvony z kostola. Zostal iba najmenší zvon, odliaty v dielni Jána Smilnáka v Bardejove a inštalovaný na kurovskej zvonici v roku 1884, kedy tu pôsobil farár Antoni Závadský. Svedči o tom nápis odliaty na zvone: „Ulityj v Bardijevi do cerkvi kurovskoj hoda 1884 prostojereja Zavadskil.“ Pravdepodobne z toho obdobia pochádzali aj dva rekvirivané zvony. pri rekvirovaní zvonov v roku 1915 sľubovali maďarské úrady Kurovčanom, že po víťaznej vojne dostane obec od štátu oveľa krajšie zvony. To sa však nestalo. Až po ôsmich rokoch boli tieto zvony zamenené novými, zakúpenými z peňažných darov Kurovčanov žijúcich v USA. Dokladujú to nápisy v cyrilike na každom z nich: „Vojna odobrala, milosť Boža požehnala, láska bratov v Americi pomáhala.“ Zvony boli odliate v trnavskej dielni A. Kurbela v roku 1923.

Podľa úradnej štatistiky žilo v Kurove v roku 1920 v 90-tich domoch 517 obyvateľov (258 mužov a 259 žien). Vysťahovalectvo Kurovčanov do zámoria pokračovalo aj po 1. svetovej vojne, i keď sa jeho vlna, následkom obmedzovacích opatrení vlády USA, presunula do Kanady, stredoamerických a juhoamerických krajín: Kuba, Argentína, Peru, Brazília, Panama, Uruguaj. Ešte v súčasnosti žije niekoľko desiatok rodákov z Kurova alebo ich potomkov v uvedených krajinách.

Počas vojny bol richtárom Ujacký. Po ňom, v roku 1922-1926, prevzal richtárstvo Fedor Mušinka. Učiteľom bol do roku 1930 Viktor, od roku 1930-1948 Michal Ševcík.

Svetová hospodárska kríza prvej polovice 30-tych rokov silne poznamenala aj Kurov. Cena za dobytok a poľnohospodárske produkty poklesla natoľko, že ani zďaleka nevyvážila prostriedky vložené do výroby. Kone nebolo možné predať ani za najnižšiu cenu, a preto nejeden Kurovčan nechal koňa na jarmoku alebo na inom mieste previazaného ku stĺpu, lebo ho nebolo čím kŕmiť.

V roku 1931 bol za richtára opäť zvolený „american“ Fedor Mušinka. Ten dal v roku 1933 postaviť železobetónový most, ktorý slúži svojmu účelu až dodnes. Projekt na most vypracoval istý ruský inžinier – emigrant. Finančné prostriedky boli získané z konkurzu za poľovnícky revír v kurovskom chotári.

V rokoch 1933-1935 bol z iniciatívy učiteľa M. Ševcíka postavený drevený kultúrny dom „Citatelna obšcestva imeni Duchnovica“, v ktorom sa často usporadúvali kultúrne podujatia. Neskôr, keď počet školopovinných detí značne stúpol, bol kultúrny dom prestavaný na školu pre starších žiakov. Vyučovali v nej učitelia Petrašovicová, Mikuláš Millý a i. Dnes je táto budova, ako dedinská škola, inštalovaná v Múzeu ľudovej architektúry vo Svidníku. Počas celého medzivojnového obdobia bol v Kurove farárom Kornel Gojdic (1918-1941).

Dna 14. marca 1939 bol vyhlásený Slovenský štát, ktorý obyvatelia obce neprivítali s veľkým nadšením, pretože jeho vládnuca Hlinkova slovenská ľudová strana od samého začiatku zaujala nepriateľský postoj voči Rusínom. Približne 20 obyvateľov Kurova, bolo v rámci Slovenskej armády, poslaných na ruský a taliansky front. V rokoch 1942-1943 bolo v Kurove výcvikové stredisko jednotiek nemeckej armády. Vojaci boli rozmiestnení v domácnostiach. Nemci kupovali v dedine potraviny a posielali ich svojim rodinám do Nemecka. V stodole Petra Pitucha mali zriadenú sklársku dielnu, v ktorej zhotovovali rozličné cestné tabule.

V roku 1942 boli z obce vyvezené do koncentračných táborov obidve židovské rodiny Ico a Lajba.

V roku 1943 sa v kurovských lesoch začali objavovať prví partizáni, ktorým sa podarilo ujsť z nemeckého zajatia. Partizáni organizovali prepadové akcie proti menším nemeckým jednotkám. Obyvatelia Kurova podporovali partizánov, pomáhali im so zhromažďovaním potravín, ktoré schovávali v škole. Jedna z takýchto zásob sa nenašla. Nemci sa rozhodli, že dedinu vypália. Zasiahla však manželka učiteľa Ševcíka, ktorá vysvetlila Nemcom, že ide o zásoby pre pohorelcov.

Šiesti občania Kurova sa zúčastnili aj SNP. Bojovali v armádnom zbore generála Ludníka Svobodu. Mnohí občania aj zahynuli.

Dna 19. januára 1945 bol Kurov oslobodený. Od toho dna sa začala písať nová história Kurova – história plná premien a nádejí k lepšiemu a krajšiemu životu.