História

V stredokevu obec pozostávala z troch castí: Kurov, Venecia a Dujava.

Prvá zmienka o Kurove je už z roku 1324!

Dalšia zmienka o Kurove je v latisnekj listine z roku 1332, v ktorej sa uvádza, že v Kurovskom kostole bol v tomto roku farárom Jeroným ("Jermus sacerdos Curo") a ten odovzdával desiatok zi svojích farských príjmov pápežskej stolici. Na základe toho údaja je možne predpokladat, že obec, ktorá v roku 1332 mala kostol s farárom, existovala už pred týmto dátom, každopádne dvanástom, možno aj jedenástom storocí. Obec patrila Šarišskému panstvu. Jej pôvodnými obyvatelmi boli katolíci, pravdepodobne Slováci, i ked niektorí bádatelia pripúštajú, že mohli byt aj Poliakmi.

Dalšiu správu o Kurove, už ako královskej dedine nachádzame v roku 1338. V tomto roku král Karol Róbert daroval opustený královský les "Malcov" zo 100 usadlostami a susediaci s královskou dedinou Kurov ("nostre Curo") šlachticovi Bartolomejovi, synovi Pangráca z Polianoviec na Spiši. Koncom pätnásteho storocia získali Kurov Cudarovci a priclenili ho k panstvu Makovica, ktoré získali v roku 1364. Táto dedina platila v roku 1427 dan od 30 port (orekov). Ked uvážime, že na každej porte žili dve - štyri rodiny, bola to na svoju dobu pomerne velká obec.

V roku 1490 mal Kurov až 65 sedliackych usadlostí. Bola to piata najpoctnejšia v zborovskom a kurimskom obvode Makovického panstva. Rozlohou polnohospodárskej pôdy (180 jutár, t.j. približne 77,5 ha) bola obec na tretom mieste a rozlohou lesa (180 jutár), dokonca na druhom mieste v tomto obvode. V roku 1490 mal už Kurov rímsko-katolícky murovaný kostol s drevenou vežou. Po páde polských vojsk na územie východného Slovenska sa v rokoch 1490 - 92 Kurov takmer vyludnil. Polské vojsko Jána Albrechta (Olbrachta) obliehajúce Bardejov, spustošilo dedinu Kurov tak, že zo 65 sedliackych usadlostí zostalo v roku 1492 iba 8, pricom z týchto ôsmich boli obývané iba štyri. Z tejto obrovskej pohromy sa Kurov tažko spamätával. V roku 1548 platil dan iba od jednej porty, v roku 1567 od 4-8 domácností, v roku 1588 od troch. V tom istom roku sa v štatistikách Kurova uvádza 3-6 železiarskych domácností, t.j. príslušníkov najchudobnejšej vrstvy poddaného rolníckeho obyvatelstva. Títo poddaní bud nemali polnost, alebo mali pozemoks výmerou nižšou ako 1/8 urbárskej usadlosti a neplatili dan.

Koncom 16. storocia sa pocet obyvatelov Kurova znacne zvýšil a to vdaka tzv. vlašskej kolonizácii, pocas ktorej prišli do obce obyvatelia rusinskej národnosti a pravoslávneho vierovyznania, i ked si dedina nadalej zachovala pôvodne šoltýšske právo.

V roku 1600 už bolo v Kurove 24 sedliackych usadlostí. V urbári hradného panstva Makovica z roku 1618 Kurov (Kurowa) sa uvádza medzi slovenskými obcami.


V roku 1618 žilo v Kurove na 12 polnohospodárskych usadlostiach 38 poddanských domácností. Okrem nich tu bolo 9 želiarskych domácností. Celkove je v tomto roku evidovaných 52 domácností, co svedcí o tom, že to bola pomerne velká dedina, poctom prevyšujúca takmer všetky okolité dediny. Pánska pôda patrila vtedy grófovi Rákoczimu, ktorý ju získal v r. 1601 spolu s celým Makovickým panstvom. Ani jedna polnohospodárska usadlost v tom case už nebola celá. Bola rozdelená na polovice a štvrtiny. Na jednej poddanskej usadlosti žilo dokonca 7 domácností. 35 poddanských rodín vlastnilo voly (2-6) a 13 rodín okrem volov aj 1-2 kone. Množstvo tažného dobytka prezrádza, že sa obyvatelia okrem polnohospodárstva pravdepodobne zaoberali aj povozníctvom (furmankou), zvážali drevo do Bardejova a iných miest, preážali tovar z Brdejova do Polska a pod. V kurovskom chotári sa okrem bukového nachádzal aj nevelký tisový les. Panská pôda patrila Gaboltovskému majeru, ktorého správa sa nachádzala na mieste terajšieho Obvodného oddelenia pohranicnej stráže ("Pri Majeri") v Kurove. Ako sa zdôraznuje v urbári, pôda bola málo úrodná a vyžadovala si hnojenie. Siali sa na nej prevažne ovos a jacmen, v menšom množstve pestovali aj chmel.

Nielen polnohospodárstvo ale aj šoltýšstvo bolo rozdelené na dve casti. Šoltýsmi v tej dobe boli Janca a Lukác. V uvedenom období nastal mimoriadne silný pohyb obyvatelstva. Nasvedcuje tomu okreminého aj tá skutocnost, že z pôvodných priezvísk sa dodnes v obci zachovalo iba jedno - Hošc. Pre ilustráciu uvádzame menoslov obyvatelov Kurova v roku 1618 (v súcasnej transkripcii): Antkov Krištof, Blaško Cecília, Cerep Petro, Dmitrišin Vanco, Dutko Vasil, Falat Ivan, Galajda Fedor a iné. Z uvedeného zoznamu vplýva, že prevládajú rusínske mená.

V 18. storocí patrili pánske majetky Kurova uhorskému šlachticovi Ferdinandovi Cobertovi Aspremontovi, pôvodom z Lotrinska, ktorý sa oženil s Júliou, sestrou Františka II. Rákocziho a získal venom Makovické panstvo a s ním aj Kurov šlachtický rod Desséffyovcov.

V roku 1787 mal Kurov už 81 domov a 519 obyvatelov, v roku 1827 mal 92 domov a 704 obyvatelov. V roku 1828 celá obec vrátane oboch kostolov vyhorela.

Treba pripomenút, že už v 17. storocí mal Kurov dva kostoly: rímsko-katolícky, ktorý bol murovaný a dodnes sa z neho zachovala socha Panny Márie z poslednej tretiny 12. storocia, druhý kostol - pravoslávny (neskôr grécko-katolícky, bol z dreva, z ktorého sa zachovala ikona velknaza Árona, Mojžišovho brata, datovaná z roku 1654. Bola umiestnená na diakonských (bocných) dverách ikonostasu. V súcastnosti je majetkom Šarišského múzea v Bardejove a je exponovaná na stálej výstave Ikony v Bardejovských Kúpeloch.

Po užhorodskej únii v roku 1646 aj pravoslávni obyvatelia Kurova prešli na grécko-katolícke náboženstvo. Parochia bola od roku 1771 súcastou Mukacevského biskupstva, po založení Prešovskej diecézy v roku 1816 prešla pod jej právomoc. Podla úradného lexikónu z roku 1773 sa v Kurove rozprávalo zmiešanou slovenskou a rusínskou recou (" Lingua Slavo-Ruthenica"). Asi v roku 1780, ked bol v Kurove grécko-katolíckym farárom Lazar Kozakovic, obyvatelia postavili na miesto dreveného kostolíka kamenný kostol. Aj ten bol zasvätený evanjelistovi Lukášovi. Farár Kozakovic zomrel v roku 1812 a podla miestnej kroniky bol pochovaný priamo v kostole. Po nom prevzal farnost Petro Rojkovic, ktorý pôsobil v Kurove 15 rokov (1812-1827).

Podla miestnej kroniky v roku 1796 vznikla nad Kurovom prietrž mracien, ktorá spôsobila obrovskú povoden. Potok Kurovec vystúpil z brehov a zalial celú dedinu. Pocas tejto povodne, ktorá trvala dva dni, zahynulo vela dobytka a aj niekolko ludí. Celá úroda bola znicená. Povoden vyvolala velký hlad. Mnohí obyvatelia opustili svoje obydlia a utekali na uhorskú "Dolnú zem". ("na Madary").

Urcitý obraz o Kurove v 19. storocí môžeme získat z matriky narodených, sobášených a zomrelých, ktorá bola vedená od roku 1827 rusínsky, potom latinsky, madarsky a slovensky. Z matriky zosnulých sa dozvedáme o castých epidémiách. Jedna z najväcších postihla Kurov v roku 1831. Ako prvy, zomrel na choleru 46- rocný Petro Mušinka. Následne do konca roka podla tejto epidémii 66 ludí, medzi nimi aj farárova matka Mária Gerberyová. Dalšie epidémie cholery sú v kurovskej matrike zaznamenané v rokoch 1832, 1849, 1850, 1852, 1866. Pocas epidémie ludia nestacili kopat hroby. Hovorí sa, že istá Mamroška, ked jej zomrel manžel, sama vykopala hrob. Hlinu škrabala so škrabkou na cesto a von ju vyhadzovala korýtkom. Ked prácu dokoncila, zomrela priamo v hrobe. Pochovali ju v nom spoku s manželom. V snahe bránit sa pred cholerou, ludia utekali do hôr. Pri "Cerkovnom jarku" v "Krivici" si dokonca postavili kaplnku so zvonom. Dalšia skupina žila na "Ostrom hrobe". Tam všetci zomreli a pochovali ich priamo na mieste, ktoré dodnes nesie názov "Cmiterik". Obyvatelia sa pred epidémiou bránili aj magickými úkonmi. Pdla jednej z miestnych legiend "choleru" zosobnovali neviditelné personifikované bytosti, nazývané "dušaky" (od slova dusity - dusit), zrodené z duší v živote ukrivdených nebožtíkov. Po zotmení vraj chodili po ulici, vyvolávali mená a kto sa im ozval, bol ich - zadusili ho. Jedným z magických úkonov, ktorým sa ludia bránili, bol takýto. Z každého obyvatela zobrali kus nechta, pramen vlasov a látku z odevu, zviazali to do spolocného vreca a pochovali do hrobu z najbližšou obetou moru. Hrob sa zapäcatil kamenom. Na pamiatku, z vdaky za skoncenie morovej epidémie, obyvatelia v roku 1832 postavili kaplnku, ktorá dodnes stojí oproti tunajšej fare. Dalšia kaplnka, na ceste vedúcej do Halíca ("in via verus Galician"), t.j. na poli, pochádza z roku 1827. Obidve kaplnky boli postavené za farára Michala Podhájeckého, pôsobiaceho v obci od roku 1827 do roku 1850. Rímskokatolícke obyvatelstvo prebudovalo svoj kostol v klasickom štýle v roku 1841, avšak zariadenie bolo don inštalované zo staršieho kostola. Epidémii moru podlahol pravdepodobne aj farár Michal Podhájecký, ktorý zaopatroval chorých posledným pomazaním a pochovával ich. Michal Podhájecký spolu s malcovským farárom M. Janickým aktívne bojovali za národné práva rakúsko-uhorských Rusínov. Ako je známe, M. Janický bol clenom delegácie uhorských Rusínov, ktorá 19. novembra 1849 vo Viedni osobne odovzdala cisárovi Františkovi Jezefovi, memorandum o požiadavkách Rusínov. Po smrti Michala Podhájeckého nastúpil na gréckokatolícku faru v Kurove Augustín Petrik. V roku 1851 prišiel za farára do Kurova Konštantín Dobrjanský, starší brat najvýznamnejšieho politického cinitela podkarpatských Rusínov, obdobia národného obrodenia Alexandara Dobrjanského (1817 - 1901). Dobrjanský sa pricinil aj o to, že Kurovcania po zrušení roboty z roku 1849 odkúpili cast panského majetku. V tomto období boli zavedené zmeny aj v osevných postupoch. Tradicný trojpolný osevný systém bol zamenený za pätpolný, t.j. jednotlivé polnohospodárske kultúry sa na poliach pravidelne striedavali v pätrocných intervaloch. Boli zavedené aj nové druhy obilia (žito, pšenica), zemiaky ("amerikanky" - biele) a krmovín ("bolhaj" - žltá datelina). Nemalú zásluhu na týchto zmenách mal osvietenský farár, vedec a spisovatel Emilian Kubek zo susednej obce Snakov, ktorý sa neskôr prestahoval do USA.

Prvým kurovským ucitelom ("dakom"), meno ktorého sa zachovalo v historických dokumentoch, bol Salamon Savko. Pôsobil v Kurove do roku 1794. Jeho hlavnou úlohou bolo kantorovanie v kostole a ucenie detí základným cirkevným modlitbám. Mal však jednu nerest - obluboval alkohol, a z toho dôvodu zanedbával svoje povinnosti. Miestny farár lazar Kozakovic 26. júna 1794 nanho napísal stažnost samotnému biskupovi Bradácovi do Mukaceva. Táto stažnost, písaná cirkevno - slovansky s prímesou kurovského nárecia sa dodnes zachovala v Štátnom archíve v Prešove a je to najstaršia písomná správa priamo z Kurova. V miestnej kronike sa ako prvý ucitel spomína istý Vojtaško. Po jeho smrti školu prevzal Futko. Pravdepodobne, pocas pôsobenia Dobrjanského, obec postavila poniže kostola drevenú školu. Jediným zariadením bol Stôl a stolicka pre ucitela. Žiaci navštevovali školu iba v zimných mesiacoch (v lete pásli dobytok a husi), sedlei na hlinenej podlahe, knihy a zošity a nemali. Mechanicky opakovali za ucitelom predpísané modlitby, abecedu a pocty. Do sedemdesiatych rokov 19. storocia cirkevnoslovansky a rusínsky, neskôr madarsky. Po Futkovej smrti bol miestnym ucitelom Simko, ktorý pôsobil v obci 25 rokov. Dal postavit novú drevenú školu s jednoduchým zariadením - lavicami. Žial, kronika roky pôsobenia týchto ucitelov.

V roku 1887 vznikol v obci velký požiar, ktorý založili polskí kupci, prechádzajúci cez Kurov na jarmok do Bardejova. Vyhorela takmer celá dedina s výnimkou casti zvanej Venecia a niekolko chalúp na nižmom a vyšnom konci. Požiar spôsobil obyvatelstvu nesmierne utrpenie. Ludia žili o hlade, živili sa lobodou, od ktorej opúchali a s velkými žalúdocnými bolestami zomierali. K dovršeniu neštastia sa pripojila neúroda, ktorá postihla celý kraj. Bola spôsobená suchom a velkým množstvom hmyzu ("ôsarance"), takže pohorelci sa casto vracali z okolitých dedín s prázdnymi rukami.

V roku 1880 sa zacalo masové vystahovalectvo Kurovcanov do USA. Do 1. svetovej vojny sa z Kurova vystahovalo viac ako 100 ludí, takmer z každej rodiny bol niekto v zámorí. Znacná cast z nich opustila dedinu ilegálne - "na rediju", a to tak, že v nevelkých skupinách tajne prekrocili hranice do Polska. Tam sa spojili s agentom, ktorý im zariadil cestu vlakom do prístavu a lodou do Ameriky. Niektorí ludia sa stali obetami podvodníkov, ktorí od nich vymámili peniaze za výhodné "šifkarty" (lodné lístky) a potom bez stopy zmizli. V USA Kurovcania väcšinou pracovali v kamenouholných a železorudných baniach štátov Pensylvánia a Cleveland. Pomerne dobre zarábali, preto ked sa vrátili domov si za zarobené peniaze kúpili role, postavili domy a zveladovali svoje hospodárstva. Mnohí sa vracali do USA aj niekolkokrát. Vystahovalectvo znacne zlepšio ekonomické postavenie obyvatelstva. Domy "amerikanov" sa už na prvý pohlad líšili od ostatných domov. Boli murované s velkými oknami, niekedy aj škridlicovou strechou.

Podstatná cast kurovského chotára aj po zrušení poddanstva (1848-49) patrila grófovi Erdödymu, ktorý v roku 1895 ponúkol svoj majetok na odkúpenie rolníkom. Obecné zhromaždenie pod vedením richtára Molcana ponuku prijalo, a tak znacná cast penazí zarobených v USA išla na odkúpenie pánskych majetkov. V roku 1899 bol za starostu zvolený Peter Host. Aj v tomto roku bola velká neúroda. V kronike sa uvádza, že štyria ludia vykopali za jeden den tolko zemiakov, že ich aj slabšia žena odniesla na chrbte domov. Obilia sa neurodilo ani tolko, kolko sa zasialo. Nesmierne sucho spôsobilo aj casté požiare. V roku 1899 ich bolo v Kurove pät. Nasledujúci rok 1900 bol zasa príliš dáždivý. Pršalo 50 dní, v dôsledku coho úroda vymokla. Velké škody spôsobila aj povoden.

V rokoch 1897 - 1899 bol farárom v Kurove Augustín Janovic a po nom Eliáš Petricko (1900-1917). Znacne sa pricinil o to, že v roku 1903 bola namiesto starej drevenej školy postavená nová murovaná, v ktorej v súcasnosti je umiestnená materská škola.

Velmi negatívne zasiahla do života obce 1. svetová vojna. Všetci muži vo veku od 18-50 rokov boli mobilizovaní do rakúsko-uhorskej armády. Asi osemnást mužov sa z vojny nevrátilo. Na uctenie pamiatky 1. svetovej vojny na starom cintorínev Kurove, bol postavený kamenný kríž, na ktorom ešte aj dnes je možné precítat nápis v Cyrilike: "Amin hlaholu tebi. Dnes budeš so mnoju v raju." Pod touto citáciou z biblie je text v madarskej transkripcii: "Na pamjat 1914-1917 vojnö. Obövatelyi Kurovszki."

Jednotky postupujúcej Tretej rakúsko-uhorskej armády pod vedením generála Borisevica zabavovali v obci dobytok, obilie a takmer všetky kone. Po ústupe rakúsko-uhorskej armády (kozáci), pod vedním generála Brjusilova sa dostávali oslobodzujúci vojaci. Obyvatelstvo konecne vítalo osloboditelov. Na zaciatku vojny boli na vojnové úcely zobrané aj dva velké zvony z kostola. Zostal iba najmenší zvon, odliaty v dielni Jána Smilnáka v Bardejove a inštalovaný na kurovskej zvonici v roku 1884, kedy tu pôsobil farár Antoni Závadský. Svedcí o tom nápis odliaty na zvone: "Ulityj v Bardijevi do cerkvi kurovskoj hoda 1884 prostojereja Zavadskil." Pravdepodobne z toho obdobia pochádzali aj dva rekvirivané zvony. pri rekvirovaní zvonov v roku 1915 slubovali madarské úrady Kurovcanom, že po vítaznej vojne dostane obec od štátu ovela krajšie zvony. To sa však nestalo. Až po ôsmich rokoch boli tieto zvony zamenené novými, zakúpenými z penažných darov Kurovcanov žijúcich v USA. Dokladujú to nápisy v cyrilike na každom z nich: "Vojna odobrala, milost Boža požehnala, láska bratov v Americi pomahala." Zvony boli odliate v trnavskej dielni A. Kurbela v roku 1923.

Podla úradnej štatistiky žilo v Kurove v roku 1920 v 90-tich domoch 517 obyvatelov (258 mužov a 259 žien). Vystahovalectvo Kurovcanov do zámoria pokracovalo aj po 1. svetovej vojne, i ked sa jeho vlna, následkom obmedzovacích opatrení vlády USA, presunula do Kanady, stredoamerických a juhoamerických krajín: Kuba, Argentína, Peru, Brazília, Panama, Urugay. Ešte v súcastnosti žije niekolko desiatok rodákov z Kurova alebo ich potomkov v uvedených krajinách.

Pocas vojny bol richtárom Ujacký. Po nom, v roku 1922-1926, prevzal richtárstvo Fedor Mušinka. Ucitelom bol do roku 1930 Viktor, od roku 1930-1948 Michal Ševcík.

Svetová hospodárska kríza prvej polovice 30-tych rokov silne poznamenala aj Kurov. Cena za dobytok a polnohospodárske produkty poklesla natolko, že ani zdaleka nevyvážila prostriedky vložené do výroby. Kone nebolo možné predat ani za najnižšiu cenu, a preto nejeden Kurovcan nechal kona na jarmoku alebo na inom mieste previazaného ku stlpu, lebo ho nebolo cím krmit.

V roku 1931 bol za richtára opät zvolený "american" Fedor Mušinka. Ten dal v roku 1933 postavit železobetónový most, ktorý slúži svojmu úcelu až dodnes. Projekt na most vypracoval istý ruský inžinier - emigrant. Financné prostriedky boli získané z konkurzu za polovnícky revír v kurovskom chotári.

V rokoch 1933-1935 bol z iniciatívy ucitela M. Ševcíka postavený drevený kultúrny dom "Citatelna obšcestva imeni Duchnovica", v ktorom sa casto usporadúvali kultúrne podujatia. Neskôr, ked pocet školopovinných detí znacne stúpol, bol kutúrny dom prestavaný na školu pre starších žiakov. Vyucovali v nej ucitelia Petrašovicová, Mikuláš Millý a i. Dnes je táto budova, ako dedinská škola, inštalovaná v Múzeu ludovej architektúry vo Svidníku. Pocas celého medzivojnového obdobia bol v Kurove farárom Kornel Gojdic (1918-1941).

Dna 14. marca 1939 bol vyhlásený Slovenský štát, ktorý obyvatelia obce neprivítali s velkým nadšením, pretože jeho vládnuca Hlinkova slovenská ludová strana od samého zaciatku zaujala nepriatelský postoj voci Rusínom. Približne 20 obyvatelov Kurova, bolo vrámci Slovenskej armády, poslaných na ruský a taliansky front. V rokoch 1942-1943 bolo v Kurove výcvikové stredisko jednotiek nemeckej armády. Vojaci boli rozmiestnení v domácnostiach. Nemci kupovali v dedine potraviny a posielali ich svojim rodinám do Nemecka. V stodole Petra Pitucha mali zriadenú sklársku dielnu, v ktorej zhotovovali rozlicné cestné tabule.

V roku 1942 boli z obce vyvezené do koncentracných táborov obidve židovské rodiny Ico a Lajba.

V roku 1943 sa v kurovských lesoch zacali objavovat prví partizáni, ktorým sa podarilo ujst z nemeckého zajatia. Partizáni organizovali prepadové akcie proti mensím nemeckým jednotkám. Obyvatelia Kurova podporovali partizánov, pomáhali im so zhromaždovaním potravín, ktoré schovávali v škole. Jedna z takýchto zásob sa nenašla. Nemci sa rozhodli, že dedinu vypália. Zasiahla však manželka ucitela Ševcíka, ktorá vysvetlila Nemcom, že ide o zásoby pre pohorelcov.

Šiesti obcania Kurova sa zúcastnili aj SNP. Bojovali v armádnom zbore generála Ludníka Svobodu. Mnohí obcania aj zahynuli.

Dna 19. januára 1945 bol Kurov oslobodený. Od toho dna sa zacala písat nová história Kurova - história plná premien a nádejí k lepšiemu a krajšiemu životu.